Temat: Poezja czeska i słowacka

Peter Macsovszky (ur. 1966) – poeta i prozaik słowacki. Studiował bohemistykę oraz polonistykę na Uniwersytecie w Nitrze. Po studiach pracował jako nauczyciel, dziennikarz, redaktor pism i prywatnej telewizji, a także jako copywriter w agencji reklamowej. W ramach programu International Writers ukończył trzymiesięczne studia w USA. Wydał tomy poezji: „Strach z utópie” (Lęk przed utopią, 1994), „Ambit” (1995), „Cvičná pitva” (Próbna sekcja, 1997), „Sangaku” (1998), „Súmračná reč” (Mroczna mowa 1999), „Gestika” (Gestyka 2001), „Klišémantra” (Kliszamantra 2005), Tovar (Towar, 2006), a także kilka tomów prozy. Jego wiersze tłumaczone były na czeski, słoweński, węgierski, angielski, niemiecki i polski.
Po polsku ukazały się przekłady Jacka Bukowskiego w „Literaturze na Świecie” nr 7-8/2007
i Franciszka Nastulczyka w „Poboczach” nr 2/2008.

        
Z tomu „Strach z utópie”, 1994

        




This is a Real Thing

Toto je viazaná reč básnického prejavu.
Označuje stupeň textovej viazanosti,
usporiadanie textu v jeho tvarovej podobe.
Vzťahuje sa skôr na formu ako na obsah.
Jej prednosť je v stručnosti.

Toto tu je základná jednotka
básnického rytmu, spravidla jeden riadok.
Vyznačuje sa zvukovým usporiadaním.

Doteraz povedané sa v plnej miere
vzťahuje aj na toto zoskupenie
základných jednotiek básnického rytmu
na základe spoločnej rýmovej schémy
a uplatnenia
rovnakého metrického pôdorysu.

Najmenšou strofou je dvojveršie.

Ak sa schéma v texte sústavne mení
a nepodlieha pravidelnosti,
vzťahuje sa skôr na obsah ako na formu.

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „This is a Real
Thing” w temacie Czym jest wiersz?

        
7 wšedných situácií

Predstava, že niekto počul náš hlas,
a dvere boli pritom zavreté,
nás, pravdupovediac, napĺňa pocitmi
neistoty. Predstavme si to.

Predstavme si to tak, že ten, kto
to tvrdí, počul hlasy z našej izby,
zdalo sa mu, že nás poznáva,
ale nie si je istý, či nám náhodou
nehralo rádio.

Aj to je možné, že sme tam neboli,
ale naše rádio hralo:
niekto iný ho zapol.

Ale ani to nie je vylúčené,
že sme boli tam, no rádio nehralo.

V ten večer sme teda boli
na dohovorenom mieste,
v danom uzavretom priestore.
Alebo nám hralo rádio.

Ak sme tam neboli a ani rádio nehralo,
tak sú na falošnej stope,
nie je pravda, že nás niekto počul.
Dúfajme, že v ten večer sme boli.

Ešte aj vtedy, ak naozaj niekto hovoril
v našej izbe, ale my sme tam neboli
a rádio bolo vypnuté.

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „7 zwyczajnych
sytuacji” w temacie Dar słuchu

             
Z tomu „Klišémantra”, 2005

        




Jedna zo siedmich všedných situácií po rokach
(1993-2003)

Istota, že niekto počuje náš hlas
a dvere sú pritom zavreté,
nás môže, ak sme sa v detstve rozhodli
pre výberovú mlčanlivosť, podesiť.
Predstavme si, že spoza zavretých dverí
počujeme hlas, hoci v tej miestnosti
ešte nie sme.
Zdá sa nám, že ho spoznávame,
ale nie sme si ešte istí, či tam náhodou
nehrá rádio.
Je isté, že tam nie sme,
no naše rádio hrá;
zapol ho niekto iný.
Ani to však nie je vylúčené, že sme.
Tam dnes už boli a ktosi nahrával.
V ten večer sme teda boli
na dohovorenom mieste.
V danom uzavretom priestore.
Alebo im hralo rádio.
Ak tam nikto nebol a ich rádio nehralo,
nechávame sa viesť falošnou stopou.
Nie je teda pravdou, že sme náš hlas.
Dúfame, že nebol náš.
A keby tam aj niekto bol.
Ani tak tam nebol, lebo hoci bol,
nevedel, kým bol, kým bol.

przekład Jacka Bukowskiego pt. „Jedna z siedmiu powszednich
sytuacji po latach (1993-2003)” w temacie Dar słuchu

       
Eksperiment s bariérami

Keď si napríklad v pivnici pustíme
tranzistorové rádio, prípadne aj viac rádií.
Na ktorých vyladíme niekoľko staníc.
Na rozdielnych vlnových dĺžkach:

budú hrať všetky.

Rádiové vlny prenikajú
murovanou i betónovou stenou;
vonku duje vietor, no neodkloní ani
jednu vlnu.

Prenikajú priamočiaro
ešte aj cez veľmi pevné hmoty.

Teraz si spojme príklad rádiových vĺn.
S predchádzajúcim pokusom,
v ktorom sme si predstavovali,
že sa nachádzame: v jadre atómu.

Na energetických vlnách, medzi
čiastočkami hmoty, v substancii
nesmierne riedkej, prenikal k nám.

Náš hlas.

A pritom sme sa na nahrávku
vôbec nedostavili.

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „Eksperyment z barierami”
w temacie Na falach eteru, czyli poezja i radio

        
Návod na výrobu umelého e.

Prvá strofa tejto básne,
zaznamenaná vo väčšine
literárnych antológií,
svoje terapeutické poslanie
už splnila.

Druhú našli ležať,
slabo osvetlenú
na stole v jednej
staromestskej vinárni

Tretia sa manifestovala
v priamke, ktorá pretína
jednu stranu trojuholníka
a pritom neprechádza
žiadnym z jeho vrcholov.

Štvrtá ostala ukotvená
medzi tónom a frázovaním.
Celkom iný charakter
mala harmónia konfliktu.

Energia piatej strofy
sa dostala do organizmu
prostredníctvom
špeciálnych čajov a cvičení.

Šiesta strofa je presný návod.

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „Instrukcja produkcji
sztucznego e.” w temacie Czym jest wiersz?

        
Zbožnosť obsahov

Obsahy sa striedajú.
Jeden druhému ustupujú.

Správa zo sakrálnych čias
zostane rozmiešaná.
Ale podávať sa nebude.

Časy nikdy nie sú sakrálne a
vykladajú sa len úseky plynutia.
Scenár spásy mal len miasť.

V ubúdaní nie ako zostať.
Možno ho len komentovať:
náznakom klenby.

Obsahy sa zhustili do bodov.
Tie tvoria priamku. Zakrivenú.
Obchádzajúcu čosi.

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „Nabożność treści” w temacie
Między sacrum a profanum (motywy religijne w poezji świeckiej)

        
Najvyšší čas

Musíme sa konečne stretnúť a celú
záležitosť znovu prediskutovať.
Takto to ďalej už nemôže ísť.
Musíme si dohodnúť presné pravidlá,
pretože to, čo sa v ostatnom čase dialo,
sa už zopakovať nikdy nesmie.
Predovšetkým musíme vniesť svetlo
do toho terminologického zmätku,
v ktorom sme sa nechtiac ocitli.
Situácia je skutočne nehorázna; musí
byť predsa raz a navždy definované,
čo je to, čo je, a čo nie je to, čo to nie je.
Je predsa nemysliteľné, aby si niekto
zmyslel a serióznemu vedeckému výskumu
podhodil. Nevydarený umelý exkrement
a potom sa spoza rohu škodoradostne
uškŕňal nad terminologickou bezradnosťou.
Obalamutených bádateľov.
Nemôže to takto pokračovať; naša práca
je vo vážnom ohrození; musíme si ujasniť,
čo je čoho tisícročná bytostná podstata.

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „Najwyższy czas”
w temacie W zamieci słowa...

Inne wiersze Petera Macsovszky'ego w tematach:
Mosty w poezji, W zamieci słowa..., Cyzm jest wiersz?Ryszard Mierzejewski edytował(a) ten post dnia 21.01.13 o godzinie 08:29

Temat: Poezja czeska i słowacka

Veronika Dianišková (ur. 1986) – poetka słowacka młodszego pokolenia. Urodziła się
w Bratysławie. Po ukończeniu szkoły średniej w 2005 roku studiowała na kierunku dramaturgia teatralna w Akademii Sztuk Pięknych w Bratysławie. W latach 2007-2008 odbyła staż teatralny w Lizbonie. Po studiach zatrudniła się w szkole podstawowej jako nauczycielka literatury i dramatu. W 2006 roku ukazał się jej debiutancki tomik wierszy „Labyrint okolo rúk” (Labirynt koło rąk). Pisze także krótkie utwory prozatorskie, eseje
o sztuce i reportaże. Współpracuje z prasą kulturalną oraz słowackim radiem. Interesuje się historią, przyrodą i geografią.

vlčica

kvília do suchého vzduchu,
ich ženy umierajú s istotou
zmŕtvychvstania /znovu, znovu dokola/
schúlila som sa medzi ne, nasiakla
som pachom ihličia a skál.
/do doliny sa nevrátim/.
ostáva pohľad na lásku pod nami,
ľudské chvenie. bránime sa havranom,
tu- v bezčase, na poslednom mieste ktoré
sme dosiahli prudkým stúpaním.

2. 4. 2008

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „wilczyca”
w temacie Zwierzęta w ZOO i nie tylko tam

biely had

oddeliť sa od dvoch mužov, nedotknuteľných, s odrazom
mojej hrôzy v dychu, kamenných a ľahko, tak ľahko
pozorovateľných.

ktorý z tých dvoch si ty, ktorú vinu mám prijať ako svoju pravdu?

prestávam byť biela, zablikám a zhasnem do seba.
horím, kým zo mňa lezie obrovský had, chladný
ako oko, čistý ako kríž
a skrúti sa ako otáznik.

nemohla som ťa /nemôžem/ vyrezať zo seba
zamrznutá v línii ktorú som načrtla
príliš pevnou rukou príliš skoro...
had mení polohu, moje domáce
zvieratko, moje jediné dieťa je tento výkrik pokrytý
šupinami, spí pred dverami ktoré sa ešte chvejú
tvojím odchodom, dokonale otvorená ľalia
pri plameni.
/toto už nie je plazma ale symetrické dýky/

zobudí ma tieň blízkej sochy s tvrdým pohľadom
a presnou myšlienkou, to chcem chcem chcem chcem
nemôžem ani zažať svetlo, nadšená desom /zákaz hrôzy
a príkaz šťastia sa zrútil bez hluku, zašelestil a zmizol/
objím ma našou bolesťou, vznikni naša bolesť
nie nie nie nie

24. 3. 2008

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „biały wąż”
w temacie Metamorfozy

albatros

zmŕtvychvstala som naopak
s prosbou- chcem ostať otvorená, vybielili ma
plamene, chcem ostať otvorená
/nerúhaj sa/
v tejto izbe ustrnul tieň albatrosa, vrástol do mňa,
posledný krát sme s ním večerali, potom škriekal akoby
umieral. ja som sa smiala.
/neboj sa nikdy sa nevráti hovoríš/
v nedeľu ráno sa znovuzrodil, s pevnými
kontúrami, zaslzený a tmavnúci spolu s východom
slnka. /sem neprenikne, obývam západnú stranu domu/
pod jeho krídlami zanikla spomienka na tvoj hlas.

24. 3. 2008

przekład Franciszka Nastulczyka pt. „albatros”
w temacie Życie po życiu

...asi...

„naozaj veríš tomu, čo si mi napísala?”
je to obrana, mávanie krídel na vode tesne pred tým,
ako bude potrebné nájsť iný spôsob dýchania.
otvorila som všetky okná, nech zmizne chvenie
prastarého vzduchu, nech vstúpi prázdno.
nerozostúpim sa čakaním na dvoch rozdielnych mužov,
len črty majú rovnaké, a jazvu na ľavom líci.
miznem do seba kvôli vášmu
priestoru, skrehnem a objímem zrkadlo
ktoré sa mi ponúka,
čnie sa medzi vami, nevybrúsené a ostré...
/kamkoľvek idem, vidím len seba/
izba ťa chráni pred lavínou, hovorí jeden z vás, nechám tu
obraz, ktorý ťa pri dotyku nespáli a odídem.
ale kto mi dá odvahu vykonať to
/dotknúť sa obrazu je odovzdať sa vášmu snu,
samovznietenie už nezastavím/
načisto ma vzkriesia lavíny
ujdem odtiaľto na sever
/"náš domov bol mojou cudzinou"/

24. 3. 2008

przekład Franciszka Natulczyka pt. „...chyba...”
w temacie Autoportret w lustrze wiersza

Inne wiersze Veroniki Dianiškovej w temacie Wiersze jak kartki z pamiętnikaKrzysztof Adamczyk edytował(a) ten post dnia 27.01.13 o godzinie 09:17

Temat: Poezja czeska i słowacka

Mila Haugová (ur. 1942) – poetka słowacka. Urodziła się w Budapeszcie, na Słowacji mieszka od 1945 roku. Ojciec poetki był w latach 1951-1953 więźniem politycznym, skazanym przez władze komunistyczne za rzekomy sabotaż. Z tego też powodu nie została przyjęta na studia na Wydziale Filozoficznym Uniwersytetu J. A. Komenskiego w Bratysławie. W 1964 roku ukończyła Wyższą Szkołę Rolniczą w Nitrze. Pracowała jako agronomka, nauczycielka, redaktorka pisma literackiego „Romboid”. Po wyjściu za mąż, zamieszkała na krótko (1968-1969) w Kanadzie. Po powrocie na Słowację była nauczycielką w Leviciach
i Ivance. Od 1972 roku mieszka na stałe w Bratysławie. Debiutowała w 1980 roku tomikiem wierszy „Hrdzavá hlína” (Rdzawa ziemia), który wydała pod pseudonimem Mila Srnková. Następne opublikowała tomy: „Premenlivý povrch” (Zmienna powierzchnia, 1983), „Možná neha” (Możliwa czułość, 1984), „Čisté dni” (Czyste dni, 1990), „Praláska” (Pierwotna miłość, 1991), „Nostalgia” (1993), „Dáma s jednorožcom (Dama z jednorożcem, 1995), „Alfa Centauri” (1997), „Krídlatá žena” (Skrzydlata kobieta, 1999.), „Atlas piesku” (Atlas piasku, 2001), „Zavretá záhrada (reči)” [Zamknięty ogród (mowy), 2001], „Genotext (Genotekst, 2002), „Orfea alebo zimný priesmyk” (Orfea albo zimowy przesmyk, 2003). Tłumaczy poezję z angielskiego (m. in. Sylwię Plath0 i niemieckiego (Georga Trakla, Paula Celana). W 1994 roku wydała tom „Záhyby reči” (Fałdy mowy), będący zbiorem jej przekładów ze współczesnej poezji austriackiej. Jej wiersze tłumaczone były m. in. na niemiecki, angielski, węgierski i polski.

Alebo detstvo

... závoj, ktorým sa zahalí
zrkadlový odraz slov,
vety zo spánku, obrazy detstva;
v tme cez hustý les,
v prázdnych izbách cez dlhé chodby
(záclony vyduté vetrom)
nevidieť, nepočuť, nedýchať:
alebo za ruky v prítmí zľaknutí spolu sú jedinou tmou
alebo chladné zákazy; za hranicu jazyka, teror detstva?
alebo vylúčenie z jemných pletív viet; náznak potlačenej
                           vášne
alebo vzduch, ktorý sa pohybuje tvojím smerom, s tebou
                  sa mi môže prisniť hocičo
alebo moje čipky nad tvojim nahým telom, obliekam ťa
                  svojou pokožkou
alebo dotyk, spolu sme v labyrinte, láskosmrť nás
                  vezie svojou krajinou
alebo tvoje ramená, privreté oči, nie je tu nič,
                  čo by som skryla
alebo v lone horkomandľové vône, hľadáš ma, hľadám ťa,
                           skry ma
alebo spolu a stále hlbší, tichší; teraz sa nám môže
                           stať hocičo
alebo usilovanie, fragmenty tie, ó ako svietia; vydržať
                  v sebe navždy ukrižované dieťa

przekład Olgi Stawińskiej pt. „Albo dzieciństwo”
w temacie Dzieciństwo

Tiene

Zvieratá vedia všetko.
Majú o nás strach.
Za nocí bez jedinej hviezdy...
Zvieratá vedia
o šialenstve
v horiacom kruhu.
Kráčajú ticho zabudnutým lesom.
Striebornie kovový list osiky.
(Vy prekliatci, ktorým v oku horí nôž!)
...zničí ťa vlastný obraz v zrkadle.
Do tmy svieti had, dvíha zlatú hlavu.
Rozochvení skláňajú šije jednorožci.
(Na chladné ruky sestier spomeniete si?)

przekład Olgi Stawińskiej pt. „Cienie”
w temacie Świat chwiejnych cieni

Socha

...poď, Théta po tejto ceste,
bey vznechania zákrut,
ne-píš,
ne-hovor,
ne-pohni sa,
rovnako si ohrozená slovom
i mlčaním?
... kam sa schováš? tráva je
nízka, piesok sa rozsýpa medzi
prstami (len hlina, hlina nás prijme)
...za-nechaj stopu. stopu prstov,
dlaní, seba, krvi;
stopa slova je slovo vy-
trhnuté z tvojich mlčaní.
...u-kry sa v zrkadle,
v pre-trvávajúcej rane,
slovo vytesané znútra;
zmŕtvychvstanie.
...každy má svojho vlastného Krista.

przekład Olgi Stawińskiej pt. „Pomnik”
w temacie Pomniki

Cit

V intimite obnažených zvukov
neviem si spomenúť na tvoj
hlas,
zlyháva môj sluch, zvuková
pamäť, alebo je prasklina
taká ostrá a hlboká, že
uniká pochopeniu.
Stúpam na krehký novembrový
ľad, nie je to nič nebezpečné,
len stupaj na poľnej ceste
naplnená vodou a pokrytá
ľadovým fraktálom ranného
mrazu.
A predsa je v tom praskaní
strach, akoby mi pod nohou
ustupovala bezodná
hĺbka, na ktorej dne
je prázdny priestor
pre reč.

przekład Olgi Stawińskiej pt. „Uczucie”
w temacie Lęk

Možná neha

Možno za tým oknom
v autobuse,
ktorým sa naraz
pozeráme,
je všetko iné.
Možná neha. Tlkot tiel.
Všetko, na čo sa dívam,
je moje?
Stále odchádzam,
vždy jednou nohou
v tebe
ako v hrobe.

przekład Olgi Stawińskiej pt. „Możliwa czułość”
w temacie Czułość

Pradávna

1

Som Alfa.
V pradávnych smútkoch sa kúpe moje telo, zranené hviezdy odchádzajú,
spánok len posledným článkom prsta pohladká mop tvár;
obrazy bez myšlienok, myšlienky bez obrazov. BOLÍŠ.
Som matka matky. Som dcéra dcéry. Spomienka na spomienku, o ktorej nevieme.

2

V tesnej maske ženy;
umoriť sa,
umučiť sa,
umrieť,
umúdriť sa.

3

Okrídlené oko
neodvratne patrí mužovi?

4

Ako sa zbaviť
svojho peria ženy?
Odtrhnúť si krídla?
Bezvýhradne veriť ?
Zošalieť dotýkaním.
Stratiť sa v nekonečne,
byť kľúčom všetkých dverí,
- zavrieť sa ako orchidey?

5

Zo zlého začne vznikať zlé.
Alfa stále bdie, v posvätnej
jaskyni stráži
oheň. Bojí sa a cíti
v živorn mäse výskať
kryštály chladu, ktoré nakoniec
prikryjú celú zem.
Vstane a zavolá (si) nočné
vtáky, večne hladné verné vlky,
priblíži sa k ohrade s dobytkom,
upokojí ich veľké biele čelá
Vlastne upokojí seba,
prehltne svoj výkrik,
pohladká si vystrčené brucho
a sedí, skrčená
pri nekonečnom ženskom ohni.
V samote namiesto ramien objíme
si kolená. Nad ránom zaspí. Vtedy
sa vráli muž.

6

Alfa kráča do všetkých svojich dní,
kráča proti času, vyberá
plné priehrštie svetla; líha
si na posteľ z trávy, urobí okolo
seba kruh a povie: "Toto je domov."
"Všetko prišlo načas," povie si, "aj táto
temná a chladná noc." Ďalší rok
života.
Kráča do svojich dní bez obzretia,
neprosí o nič, vlastne prosí;
chce čisté dni,
chce plody svetla.

7

Alfa zaklína, chce lásku
navždy. Pustí do vetra
prvé slovo, všuchne pod kameň
hadí chvost, vhodí do ohňa
za hrsť bolehlavu, úzky prsteň
vhodí do vody. Zatiahne uzdu
na spenenú krv, zasrneje sa
do zrkitdla, zaplače pod vankúš
trávy, prejde od seba k sebe,
zamkne sa,
zvyká si na svoju krv
a čaká -

8

Alfa spí ai do zjazveneho úsvitu.
Zobúdza vtáky, seba, pahrebu,
prikladá tenké kosti,
ozdobí mŕtvym čelá,
vyhladí bosou nohou hlinu
a nitkreslí seba, vtáky,
znaky mŕtvych, dlho a úporne stláča
prstaini ostry prút;
necháva znaky, ledit je.
Muž pride úzkou cestou
pod jej viečka
ako sneh.
Všetko to prikryje.
Muž je sneh.

9

Zachovať tie znaky. Pamätať
sa na ne.      "Odomknúť posledný náznak vtáka v nás…"
Klíčiace semená trhajú zem.
Tak presne čakať tam, kde praská
a zelený klík rozjatruje kožu tmy.
Nemám kameň, ktorý by vyhladil
ruky, ani vodu, ktorá by hladná
hľadala ústa -

10

Len náznak vetra v krídlach,
len dlhé rúcha žien
s červeuou stopou lásky,
tu by aj Boh odložil svoj hnev
a stal sa vetrom v krídlach,
červenou stopou na dlhých
rúchach žien, nožom s obojstranným
ostrím, vtákom, ktorý
do ob plia vloží všetku
silu svojich krídel
a nenávratný spev -

11

Jediná útecha
žien je sen.

12

Tvár muža. Zranená.
Zraňujúca. Pamäť.
Suché šialenstvo. Visí
na slučke slov. "Aká vina?"
Domov bez strechy. Ó, tvár muža,
do ktorej sa vrýva svetlo,
skláňa sa do násilného sna -
plače, zbiera chladné kamene.
Na chvíl'u sa zohrejú a rozžiaria.
Nadlho si zachováme to teplo.

fragmenty tego utworu (1-5) w przekładzie
Bohdana Urbankowskiego w temacie Kobiecy portret

Inne wiersze Mili Haugovej w tematach:
Poezja codzienności, W harmonii z przyrodą, Agelologia i dal..., czyli motyw anioła
w poezji, Noce bezsenne..., Listy poetyckie, Ciało mojego ciałaMarta K. edytował(a) ten post dnia 14.04.13 o godzinie 06:39

Temat: Poezja czeska i słowacka

a

Temat: Poezja czeska i słowacka

DWA TRAMWAJE

Špatné zprávy chodí jako policie za úsvitu

Jaromír Nohavica

Za oknem dwa tramwaje, miasto się ze snu budzi
I widzę podejrzanych, choć powinienem – ludzi,
Na biurku jeszcze ciepła nietknięta stoi kawa,
Kolejny dzień w robocie, kolejna, kurwa, sprawa!

Wszyscy nas nienawidzą i trzeba wstawać rano...
Kolega kogoś zwinął i słucha go za ścianą
I z drugiej strony sąsiad rozkręca się powoli,
No boli, wiem, że boli, a nas to co? Nie boli?

Kanapkę mam z kotletem, firmowym daniem teścia,
Nasmażył nam ich wczoraj coś chyba ze dwadzieścia...
Też zaraz przesłuchuję, już czeka protokolant,
I znów to udawanie, jaki to ze mnie Woland!

Chłopak się niby stara, lecz mu nie idzie praca,
Przyciska te klawisze, dziewczynę jakby macał,
Porządnej maszynistki się chyba nie doproszę,
A rzucić to w cholerę, wyjechać w Karkonosze!

Sam siebie czasem pytam, jeśli się w sobie zbiorę,
Czy moje życie poszło nie tym, co trzeba, torem?
Czy bardziej mieszam, pływam czy może tonę w kadzi?
No dobra, dość już tego... Gotowy? Doprowadzić! Ta wypowiedź została przeniesiona dnia 24.03.2016 o godzinie 04:45 z tematu "Portret (super) męski"

Temat: Poezja czeska i słowacka

J.H.Krchovsky

nie robię już nic gdy listopad nastał

nie żyję, nie myślę i tylko bym spał
całe dni przesiedzę głupio się gapiąc
śpiącego kota to tu to tam drapiąc
a jego łapka śrutem rozerwana
do ludzkich sądów mnie zawsze skłania
- jak mogą kogoś grzać, to niepojęte
nieżywe futra, ze zwierząt ściągnięte?! -
... kot ze zrozumieniem wdzięcznie głową kiwa
śpi, bo grzeję go ja, istota nieżywa...

tł. Dariusz Tkaczewski